AJ MATERINSKÝ JAZYK MÔŽE BYŤ NAJPRV CUDZÍ
Z kategórie: 'Výskum'Predstavme si teraz „bežnú“ monolingválnu slovenskú rodinu, ktorá žije na Slovensku a pozostáva z matky, otca a dieťaťa. Aký jazyk používa mamička, keď sa rozpráva so svojím bábätkom? Je to ten istý jazyk, aký používa, keď sa rozpráva so svojím manželom alebo keď potrebuje vybaviť niečo na úrade? Samozrejme, stále je to slovenčina. Matka z tejto pomyslenej rodiny rozpráva stále po slovensky, či sa prihovára dieťatku, manželovi, či sa rozpráva s úradníkom, lekárom alebo nakupuje. Ale výrazy alebo dokonca celé vyjadrenia, ktoré v jednotlivých situáciách používa, pravdepodobne nie sú tie isté.
Mama (matka – mother), tata (otec – father), baba (stará mama – grandmother), dede (starý otec – grandfather), hači (sedieť – to sit), baci (spadnúť – to fall), papi (jesť – to eat), havo (pes – dog), cica (mačka – cat), pipa (sliepka – hen), pápá (dovidenia – bye-bye), hopa (vziať na ruky – to take someone up), cácá (hojdať – to swing), čača (pekný – nice), cik-cik (cikať – to pee). Tieto výrazy a mnoho iných slov, ktoré mamičky bežne a úplne adekvátne používajú, keď sa rozprávajú s bábätkom, sa nemusia hodiť na použitie v iných kontextoch alebo minimálne môžu pôsobiť štylisticky nie práve najvhodnejšie. Ale pre bábätko je práve toto jazyk, ktorému rozumie, toto je jeho alebo jej „slovenčina“ – je to materský prehovor, ktorému bábätko rozumie, na ktorý dokáže reagovať. Samozrejme, že dieťatko nerozumie úplne všetkému, o čom sa rozprávajú jeho rodičia a preň je aj dialóg dospelých v cudzom jazyku, hoci je stále v slovenčine. Ale časom bábätko rastie a učí sa stále viac a viac slov, rozumie stále viac a takisto sa učí novým spôsobom, ako spájať slová do fráz a syntakticky väčších celkov. Neskôr už deti vedia, že v slovenčine je naozaj veľmi veľa slov a tento proces je veľmi dlhý a náročný nielen pre deti, ale i pre dospelých, pretože aj pre nich je v slovenčine stále mnoho slov, o ktorých netušia, že existujú, alebo ich používajú, ale nevedia ich správne napísať, prípadne poriadne nerozumejú ich významu.
Skôr či neskôr každý Slovák pochopí, že slová rajčina a paradajka označujú to isté ovocie, keď si však predstavíte, že vás pošlú do obchodu kúpiť paradajky a vy ste v živote nepočuli to slovo, ako máte vedieť, že máte kúpiť obyčajné rajčiny? Presne o tomto to je – ak sa chcete naučiť jazyk, hocaký jazyk na svete vrátane materinského, musíte sa najprv s jazykom zoznámiť, musíte počuť jeho slová (neskôr aj čítať), len tak sa ho môžete naučiť a tak sa môžete naučiť aj to, ako sa používa. Každý sa učí jazyk, keď ho používa, keď počúva, ako v ňom komunikujú iní jeho používatelia, keď sa sám pokúša komunikovať tak, aby bola komunikácia efektívna, nech už to má znamenať čokoľvek.
Ďalším príkladom osoby, ktorá je aj nie je bilingválna, je situácia, keď niekto hovorí nárečím. Nárečia sú súčasťou jazykov a vyznačujú sa špecifickými lexémami, majú inú morfológiu a niekedy aj syntax ako spisovná forma jazyka (viac k nárečiam pozri Krajčovič, 1988) . Preto ľudia, ktorí nepoznajú určité nárečie, by pravdepodobne nerozumeli osobe, ktorá by týmto nárečím rozprávala, hoci by aj všetci boli Slováci. Nejde o nič zvláštne, ak pripustíme, že najprv sa musíme naučiť, že špigel znamená zrkadlo a že rucic znamená hodiť, a až potom môžeme pochopiť, čo znamená, keď niekto povie Rucila toten špigel na zem. (spišské nárečie – vlastná skúsenosť).
No a čo deti, ktoré vyrastajú pri pozeraní rozprávok v českom jazyku? Čeština je jazyk slovenčine príbuzný a deti si výrazy z neho rýchlo osvoja. Potom sa často stáva, že dlho nevedia, že velbloud a ťava znamená to isté (vlastná skúsenosť s dieťaťom na ihrisku), loptu volajú míč a nedokážu sa zbaviť floskuly proste, ktorá je typickým čechizmom, vyskytujúcim sa aj v reči dospelých. Takýto bilingvizmus je síce zvyčajne neintencionálny, ale tiež dokáže naše vyjadrovanie ovplyvniť.
Toto je ten zázrak jazykov a komunikácie. Cesty, ako sa učíme výrazy a pravidlá ich spájania, sú rozličné. Niekedy sme monolingválni, ale dokážeme komunikovať toľkými rôznymi spôsobmi, až sa zdá, že nie sme monolingválni. Ale sme rovnakí, pokiaľ ide o učenie – najprv musíme mať mentálnu reprezentáciu pojmov (predstavu) a až potom sa môžeme slová naozaj naučiť. Najprv sa musíme so slovami stretnúť, zoznámiť sa s nimi v kontexte, potom sme schopní použiť tieto slová v novom, podobnom alebo aj úplne odlišnom kontexte. A takto to funguje aj pri učení sa cudzieho jazyka. Je nemožné učiť sa cudzí jazyk bez vhodného kontextu, v ktorom si môžeme vytvoriť mentálnu reprezentáciu pojmov. Ak máme vhodný kontext, dokážeme si uvedomiť, čo slová znamenajú, sme schopní si ich zapamätať a použiť ich, keď ich budeme potrebovať. Som presvedčená, že naratívny formát Hocus & Lotus spĺňa požiadavku na vytvorenie vhodného kontextu, vďaka ktorému sú deti motivované učiť sa cudzí jazyk veľmi prirodzeným a zábavným spôsobom.
REFERENCIEKRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, SPN 1988. 343 s.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava, SPN 1997. 598 s.
Autorkou článku je Lenka Kolníková, učiteľka SMŠ Slimáčik v Trenčíne
Zdieľaj:
|