KOĽKO REČÍ VIEŠ, TOĽKOKRÁT MYSLÍŠ.
Z kategórie: 'Výskum'Vyššia premisa: Myslím, teda som (človek).
Nižšia premisa: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Konklúzia: Koľko rečí vieš, toľkokrát myslíš.
(viac o logike a výrokoch pozri Gahér, Bratislava, 2003).
Domnievame sa, že práve táto konklúzia je základom bilingvizmu, prípadne plurilingvizmu. Ľudia, ktorí hovoria dvomi alebo viacerými jazykmi na úrovni materinského jazyka, totiž týmito jazykmi nielen hovoria, ale v nich aj myslia, „žijú“ týmito jazykmi. Povedzme, že sa chcem stať „viacnásobným človekom“ práve v tomto duchu, v dnešnej spoločnosti, ktorá smeruje k multikulturalite a ovládanie aspoň jedného cudzieho jazyka je podmienkou prijatia na akúkoľvek pracovnú pozíciu. Ako to dosiahnuť?
Žiada sa úplne jednoduchá odpoveď – uč sa cudzie jazyky! Nuž, a práve tu nachádzame komplikáciu v jednoduchosti a vyvstáva ďalšia otázka – prečo všetci tí ľudia, ktorí sa učia nejaký cudzí jazyk, nie sú bilingválni? Je to o lenivosti, slabej motivovanosti alebo o tom, že nemajú na cudzí jazyk talent? Veď psycholingvisti a vývojoví lingvisti svorne tvrdia, že ľudský jedinec je schopný sa naučiť akýkoľvek jazyk. Kde je problém? Je chyba v ľuďoch alebo v metóde, akou sa jazyk učia? Je naozaj také ťažké stať sa bilingválnym či až plurilingválnym, keď nie každý môže vyrastať v bilingválnom prostredí od narodenia alebo nadobudnúť znalosti v inej krajine, kde sa daným cudzím jazykom rozpráva?
Pravdaže, bilingvizmus nie je žiadnou novinkou. Naopak, je súčasťou histórie a v našej kultúre sa uplatňoval po stáročia. Územie dnešného Slovenska bolo (počnúc Veľkou Moravou, pokračujúc Habsburskou ríšou a končiac Československom) súčasťou rôznych štátnych celkov (viac k dejinám Slovenska pozri Kováč, Bratislava, 1998), kde ovládanie viacerých jazykov nebolo ničím výnimočným, avšak hlavne v prípade vyšších vrstiev (viac k účelovému používaniu rôznych jazykov v historickom priereze pozri Pauliny, Bratislava, 1983). Jednoduchí ľudia v dávnej minulosti zvyčajne poznali len svoje nárečie a ich znalosti spisovných jazykov boli minimálne. Už to bude 1150 rokov, čo Konštantín Filozof obhajoval pred trojjazyčníkmi preklad bohoslužieb do staroslovienčiny v snahe priblížiť Písmo sväté aj neznalcom vysoko vážených liturgických jazykov. Chcel, aby sa niečo nové podalo ľuďom prirodzeným spôsobom – v ich materinskej reči, ktorú ovládali a chápali, v ktorej mysleli, ktorou žili (Pauliny, s. 42 - 43). Odvtedy sa zmenilo naozaj veľa a ovládanie cudzích jazykov už nie je výsadou šľachticov, jedno však zostáva stále pravdou – materinská reč má v našich životoch výnimočné postavenie. V nej myslíme, chápeme, v nej žijeme. Preto sa v súčasnosti snažíme spraviť z výučby cudzích jazykov niečo prirodzené – z nového robíme prirodzené, snažíme sa pristupovať k výučbe cudzích jazykov tak, aby bolo učenie efektívne a aby sme dosiahli čo najlepšie výsledky.
Zoberme do úvahy tieto veľmi zjednodušené fakty: matka komunikuje so svojím dieťaťom od narodenia. Polročné dieťa je schopné artikulovať slabiky, začínajúce napr. bilabiálnymi spoluhláskami (ma-ma-ma, ba-ba-ba, pa-pa-pa), už osemmesačné dieťa môže povedať samostatné slovo mama. V roku už deti chápu, o čom sa s nimi ich mamička rozpráva, majú slovnú zásobu okolo desať slov (mama, tata, havo, pápá, havo atď.), v roku a pol vytvárajú holé vety, dokonca formulujú otázky kde je?. Dvojročné dieťa už rozpráva, v dva a pol roku je schopné naučiť sa báseň či pieseň. V troch rokoch je slovná zásoba dieťaťa bohatá a v podstate sa dokáže dorozumieť na veľmi slušnej úrovni (Bukovský, 2011, s. 240).
Pritom matka s dieťaťom komunikuje plynule, ale jednoducho, prispôsobuje úroveň svojho vyjadrovania schopnostiam dieťaťa. Dieťa neoboznamuje s gramatickými pravidlami, nevysvetľuje, prečo je hrať sa – hrám sa, ale spať – spím, nie spám... Nepoužíva izolované slová, ale zaraďuje slová do vhodných kontextov a konkrétnych komunikačných situácií. Dieťaťu spieva, používa posunky, gestá, rôznu mimiku. Pri komunikácii takisto dochádza k produkcii gramaticky nesprávnych výpovedí, pretože matka nie je stroj a tak ako myslieť, aj mýliť sa je ľudské. Na porovnanie – čo sa deje pri výučbe cudzieho jazyka štandardnými metódami napr. v základnej škole? Predstava, že šesťročné dieťa, ktoré sa cudzí jazyk nikdy neučilo (a teda cudzí jazyk je preň ako materinský pre novorodenca), je schopné hravo si osvojiť hoci aj jednoduché gramatické pravidlá, je naozaj skreslená. Deti sa často učia izolované slovíčka, zbytočne veľa gramatiky, musia tvoriť umelé vety vytrhnuté z kontextu a dávať pozor na chybné výpovede, nezdôrazňuje sa komunikácia v jazyku, ale samotný akt učenia sa daného jazyka.
Nazdávame sa, že práve naratívny formát o dinokrokoch Hocus and Lotus môže prestavovať spôsob, ako sa účinne vymaniť zo stereotypov osvojovania si cudzích jazykov. Ide o metódu, ktorá sa svojou konštrukciou približuje prirodzenému učeniu sa materinského jazyka a ktorá podporuje deti v chuti komunikovať. Nejde v nej o výpočet gramatických pravidiel a výnimiek z nich. Tu sa stavia na tom, že dieťa sa naozaj chce učiť jazyk, ak je podaný zaujímavou formou a v príťažlivej podobe. Pozoruhodné príbehy dvoch dinokrokov a ich kamarátov vtiahnu deti do magického sveta, kde spolu s magickou učiteľkou zažívajú rozmanité, im blízke dobrodružstvá a zároveň si osvojujú jazyk v jeho skutočnej komunikačnej forme prostredníctvom výpovedí podporených gestami, pútavými piesňami, čo prehlbuje pochopenie príbehov a vytvára základ pre neskoršie plynulé samostatné vyjadrovanie svojich vlastných myšlienok. Takto sa buduje bilingvizmus – nové, cudzie informácie sa podávajú prirodzene, a tak nové prestáva byť cudzím – v novom jazyku zažívame dobrodružstvá, v novom jazyku chápeme svet, v ňom myslíme a tak sa postupne stávame viacnásobným človekom.
BUKOVSKÝ, Igor: Návod na prežitie pre bejby. Bratislava: AKV. 2011. 448 s.
GAHÉR, František: Logika pre každého. Bratislava: IRIS. 2003. 269 s.
KOVÁČ, Dušan et al.. Kronika Slovenska 1: Od najstarších čias do konca 19. stor.. Bratislava: Fortuna Print, Adox. 1998.
PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: SPN. 1983. 256 s.
Autorkou textu je PhDr. Lenka Kolníková, učiteľka v SMŠ Slimáčik, Trenčín
Zdieľaj:
|